Kedže v Nemecku som v práci takmer stále, nepoznám okrem kolegov v nemocnici veľa ľudí. Opa Jürgen bol však výnimka. V našom mestečku predstavoval s trojičkami svojej dcéry, o ktoré sa temer celý deň staral, naozajstnú atrakciu.
Prvýkrát sme sa s dedkom Jürgenom spolu stretli u nás v nemocnici. Jeho manželka ležala na našom oddelení po ťažkej porážke skoro 3 týždne. I napriek našej veľkej snahe bol výsledok zlý. Starká len ležala v posteli, nerosprávala, nič nerozumela,občas sa rozplakala... Opa Jürgen pri nej sedel skoro nepretržite a rovnako nepretržite sa vypytoval všetkých kolegov stále to isté: „ Kedy sa konečne jej stav zlepší ? Kedy už konečne niečo povie? “ Aj keď to znie cynicky, pomaly sme sa tomuto zúfalému a zlomenému starčekovi začali s kolegami vyhýbať. Niktu už nemal trpezlivosť mu opäť a opäť vysvetlovať, že lepšie už asi nebude nikdy...
Až minulú jeseň sa po 2 rokoch zjavil Opa Jürgen na našom ihrisku opäť. Obklopený trojičkami, plný života a optimizmu. Hneď pri prvom stretnutí som pochopil, kde bol celé tie 2 roky. Staral sa doma o manželku, ktorá po dvoch rokoch ležania a mlčania v lete zomrela. Občas sme na ihrisku prehodili zopár slov, no vždy ukončil rozhovor rovnako: Alle unter Kontrole ! Všetko mám pod kontrolou !
Kedže život je plný paradoxov, o necelý rok, práve počas moje služby priviezli na oddelenie opu Jürgena. Utrpel temer rovnako veľkú porážku, s rovnako nepriaznivými následkami ako jeho žena pred 3 rokmi. Postihnutú mal presne tú istú stranu i on nerozprával , nerozumel. Hneď v ten istý večer prišla za ním jeho dcéra. Nasledoval smutný rozhovor, počas ktorého jej nádej pomaly zhasínala a prišla krutá realita. Asi o 2 hodiny prišla opäť. Po krátkom vysvetlení, že jej otec jej neustále prízvukoval, že on nechce raz skončiť ako jeho manželka , vytiahla z kabelky zväzok papierov. V týchto papieroch bolo jasne vyjadrené, že v prípade neschopnosti samostatne existovať, myslieť a rozprávať, odmieta akúkoľvek liečbu a praje si radšej zomrieť. V tejto tzv. dispozícii pacienta bolo vyjadrenie jeho vôle radšej uprednostniť smrť ako len existovať. Kedže takýto dokument, takéto yjadrenie pacientovej vôle musia v Nemecku lekári povinne akceptovať, opa Jürgen zomrel po vyše týždni na bežný zápal pľúc. Jeho dcéra, ktorú poveril, aby dohliadla na vykonanie jeho vôle nesúhlasila ani s nasadením antibiotík.
Až potom, čo u nás opa Jürgen zomrel presne podľa svojej predstavy som pochopil , že mal naozaj až do konca Alles unter Kontolle !